Vráťme sa v čase o niečo dozadu. Keď sa pomalá jar prehupla do rýchlych letných dní, „chlapci“z nášho Domu charity sv. Vincenta v Kokave nad Rimavicou (rozumej prijímatelia sociálnych služieb vo veku 49 – 63 rokov) zamenili televízor za hrable. Dvor máme veľký, veru sa aj zapotili, kým pohrabali a posušili všetku pokosenú trávu.

A čo na takom veľkom dvore? Nuž, nápad sa hneď našiel. Pri príležitosti krásnych 40-tych narodenín kolegyne opatrovateľky sme sa rozhodli uvariť kotlíkový guľáš… „Chlapci“ od rána pobehovali po dvore, ponosili stoličky aj lavičky, vyrobili z paliet veľký provizórny stôl, aby sme sa všetci pomestili – prijímatelia, opatrovateľky aj rodinní príslušníci, ktorí boli samozrejme oslovení a pozvaní. Vo vozíkoch sme vyviezli ku kotlíku aj imobilných prijímateľov – naše „babičky“. Nielen gulášom je človek živý, vyjedali sme aj domáce koláčiky. Spoločne sme si rozprávali príbehy z našich životov, zo života domu charity. Keďže nám bolo všetkým veľmi dobre, dohodli sme sa, že takúto akciu musíme zopakovať.

Začiatkom augusta sa v dedine každoročne usporadúva folklórny festival „Koliesko“. Naši „chlapci“ posedávali vonku na dvore a počúvali v miestnom rozhlase pozvánku na program. Veľmi sa potešili ponuke poprechádzať sa po dedine. Vyobliekali sa, navoňali a s úsmevom na tvári vykročili do ulíc Kokavy spolu s vedúcou zariadenia. Pristavili sa v košikárskom dvore, obzerali tkáčsky stav a výrobu behúňov. Najviac ich však zaujal kováčsky dvor a kutie železa. Odvšadiaľ hrala hudba, páčila sa im dobrá nálada. Posedeli na lavičke pri fontáne a zapojili sa do „Školy tanca“. Aj keď si netrúfli zapojiť sa do tancovania, s oto väčším oduševnením tlieskali do rytmu a povzbudzovali účinkujúcich. Veľmi sa im nechcelo ísť späť, no zlákal ich pocit chládku v budove charity.

Keď sa v kalendári objavilo meno Elena a vyložil sa z auta kotlík, všetkým zažiarili očká. Správne všetci šípili zjari sľúbený guľáš. „Chlapci“ sa rezkým krokom pripojili k prípravám dvora. No nezaostali ani pri asistovaní pri varení a pomoci pri privezení imobilných prijímateľov. Guláš bol samozrejme výborný. Veru, naberali sme si aj viackrát. Babičky vo vozíkoch na dvore pod slivkou rozcvičovali nohy do rytmu pesničiek z rádia. Pospomínali sme si snáď na všetkých klientov, ktorí sa stali, či už na chvíľu alebo na dlhší čas, súčasťou našej charitnej rodiny. Ani sme sa nenazdali a zastihla nás tma. „Chlapci“ doniesli svietniky a ešte sme chvíľu posedeli v príjemnej a trochu tajomnej atmosfére.

Doteraz v nás doznieva dobrý pocit zo spoločných chvíľ, strávených s našimi prijímateľmi mimo pracovných povinností. Veď si tu žijeme ako jedna veľká rodina.

Autor: Šuniarová, Kasárová

Foto: Kasárová, Sabó