Príbeh druhý – pani Zuzka

Tu som kedysi bývala…

Náš dnešný príbeh je o 96 ročnej pani Zuzke. Aj napriek svojmu veku bývala ešte donedávna sama v bytovke a bola sebestačná. Deti a vnúčaťa ju pravidelne navštevovali, vďačne jej nosili domov nákupy, či teplé obedy. Trávili spolu naozaj veľa času. Starkú vodili na prechádzky, dokonca aj na slávnostné obedy a rodinné oslavy. Pani Zuzka bola vždy plná života. Taká veselá kopa a žena do voza aj do koča.

Kam sa stratili moje veci?

Pani Zuzka začala zabúdať. Stávalo sa jej, že sa veci „samé od seba“ niekam strácali a príležitostne zasa objavovali. Jej stav sa zhoršoval. Postupne si nepamätala ani to, či raňajkovala, alebo či ju bol niekto navštíviť. Rodina ju však navštevovala naďalej, ale prišiel čas, keď si už nedokázala spomenúť ani na ich mená.

Rodina nadovšetko

Rodina sa dohodla rýchlo a s pani Zuzkou začala bývala jej dcéra. Riešenie bolo dobré, ale žiaľ iba dočasné. Bola zamestnaná na plný úväzok a mame nemohla venovať toľko času, koľko mama potrebovala. Vtedy pomohla druhá dcéra. Zobrala si mamu k sebe do rodinného domu. Tu sa jej veľmi páčilo. Chodila na krátke prechádzky, prezerala si výklady obchodov a stretávala sa s ľuďmi. No jej zdravotný stav sa onedlho zhoršil natoľko, že potrebovala nepretržitú opatrovateľskú starostlivosť. Ich kroky viedli k nám, do Domu charity sv. Vincenta de Paul v Kokave nad Rimavicou.

Prišlo k rozhodnutiu

„Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie. Spočiatku sme si nevedeli vôbec predstaviť, ako by sme mohli našu starkú umiestniť do zariadenia sociálnych služieb. Úľavou nám bolo iba vedomie, že starká bude aj naďalej doma, teda v Kokave“, spomína si rodina. Pani Zuzka si zvykla veľmi rýchlo a doslova sa stala členkou našej charitnej rodiny. Má úžasný dôvtip a často nás rozosmieva svojimi presne cielenými poznámkami. S láskou ju voláme „náš vrabček“.

Každý si zaslúži dožiť tam, kde sa cíti doma

Rodina si uvedomuje, že ich mama sa cíti v Dome charity dobre a doslova ako doma. Dokonca, keď sa jej opatrovateľka pýtala, kde bývala predtým, pani Zuzka bez zaváhania povedala: “Tu som dakedy bývala.“ A práve kvôli celodennej opatrovateľskej starostlivosti a pocitu domova sa rodina rozhodla, že si budú radšej doplácať za služby u nás, než by ju mali umiestniť niekam inam.

Prečo doplácať?

Sme Domov sociálnych služieb s kapacitou 6 miest. Našich klientov môžeme v starobe a chorobe opatrovať celé roky, ale pri prijímaní do zariadenia musia mať menej ako 62 rokov. Je to veľmi limitujúce. Iba pri splnených podmienkach dopláca za klientov štát alebo samospráva. Pani Zuzka podmienky nespĺňa. Celý život bola sebestačná a práve teraz, keď vo svojich 96 rokoch potrebuje pomoc, nie sme legislatívne oprávnení poskytnúť jej ju. Rodina sa rozhodla, že radšej budú samoplatcovia, než by ju mali presťahovať do iného mesta. „Finančne je to pre nás náročné, ale sme radi, že starkú máme blízko a môžeme ju kedykoľvek navštevovať“, dodáva rodina.

Zmeň tento príbeh!

Podporte zbierku Diecéznej charity Rožňava finančným príspevkom vo vašich farnostiach alebo na pracoviskách. Prispieť môžete aj na číslo účtu SK52 0200 0000 0014 0297 9754 do 31. 12. 2017, alebo cez darcovský portál Ľudia ľuďom na https://www.ludialudom.sk/vyzvy/5024

Po plánovanej rekonštrukcii priestorov budeme môcť rozšíriť naše kapacity až na 12 lôžok. Zároveň po preregistrácii budeme oprávnení prijímať aj klientov starších ako 62 rokov. Pomohli by sme tak ďalšej rodine a za služby by doplácali až o polovicu menej.
Zmeňte tento príbeh, aby mohlo byť viac tých, ktorým budeme pripomínať ich domov. Tých, ktorí povedia. „Tu som kedysi býval/a.“
*Príbeh je autentický, avšak meno prijímateľky sociálnych služieb je na žiadosť rodiny zmenené.

Krásny a požehnaný adventný čas želá Diecézna charita Rožňava